Tlmočenie je ako tanec

„Tlmočenie je ako tanec, treba vedieť správne dýchať a piť dostatok tekutín.“ S týmito slovami nás zaujal chlapík na úvode do tlmočenia, keď sme nechápavo pozerali na to, ako si skúša pár tanečných krokov. Kurz o ôsmej ráno (inak začíname vždy prezieravo na obed, aby sme mohli vyspať) je absolútny zabiják, čo znásobuje ešte aj pocit, že sa tam nachádzate akoby omylom. Ďalší kurz je presným opakom – malý vitálny aziat-starúšik, čo rozhadzuje nadšene rukami pri každom novom lingvistickom termíne ma dostal hneď na prvý šup. Keď sa Monsieur Dchicha (výslovnosť doteraz nezistená) dozvedel, že nemáme ubytovanie a Erasmus koordinátor si dovolenkuje v Paríži, prevrátil celú školu hore nohami a poslal nás k Madame Szuzsmann (čítaj Šušman:), ktorá na nás už čakala s dobrou správou – pridelili nám intrák. Aj keď budeme obaja na opačných koncoch mesta, čiže aj nielen ďaleko od školy, ale aj od seba, má to určite aj svoje nepopierateľné výhody (tie som najprv nevidela, takže sa ospravedlňujem všetkým za moje nešťastné telefonáty a správy). Kľúč od izby už mám a dnes mám v pláne akciu „Ikea – kúp všetko, čo ti izbu zútulní“, takže potom príde na rad aj fotodokumentácia. Okrem interpretácie a lingvistiky som mala ešte jeden zaujímavý predmet – preklad z FJ do AJ s neuveriteľne vtipným chlapíkom menom Peter Gaffson, ktorý s veľkým šarmom popiera tvrdenie, že Angličania sú nudní. Celé dve hodiny som sa smiala ako bláznivá, až ma brucho bolelo.
Dnes spím posledný krát v hosteli a od zajtra je zo mňa mravec na intráku s číslom izby 1176. Au revoir.

Parlament pri západe slnka, 5 min. od môjho intráku.

Budem bezdomovec?

Sedím si v lobby hostela, pijem horúcu čokoládu a počúvam afektovanú angličtinu asi desiatich austrálskych gymnastiek (je možné, že robia úplne iný šport, nepočúvam cudzie rozhovory zase až tak pozorne), ktoré rozoberajú nákupy v Paríži. V pozadí vedľa automatu na kávu sedí sympatický chlapík s manželkou, hrá na bandjo a konečne mám pocit, že všetko je v poriadku.

Dnešný deň sa začal celkom ideálne. Pomocník v kuchyni mi už automaticky nalieva café au lait a ja si automaticky beriem croissant a jogurt, keďže toto sú kontinentálne raňajky. Už sa teším, keď si budem mocť dať na raňajky čokoľvek, napríklad špecialitu čo-dom-dal (opekané zemiaky s praženicou, hmm?:-). Zatiaľ môžem byť rada, že sa vôbec dostanem k akýmkoľvek raňajkám. Pomaly sa vyberáme do školy, neveľkej sivo-žltej budovy, ktorá sa skrýva za obrovskou fakultou práva, kde to, ako povedal Antonio, až príliš smrdí intelektualizmom (a tradíciami, dodávam ja). Ale Brunovi, nášmu kamarátovi, čo všetko rieši úspešne svojím šarmom ("Ja mám pocit, že mi vôbec nerozumejú, tí francúzi! Prečo sa nehovorí na celom svete po anglicky?") to zjavne neprekáža.

ITIRI, čiže Inštitút prekladateľstva, tlmočníctva a medzinárodných vzťahov sa zmestí na jedno poschodie aj so sekretariátom, učebňami* a kopírovacou mašinou. Zodpovedný Erasmus koordinátor si asi predĺžil víkend a tak nám teta sekretárka strčí do ruky papier s predmetmi a pošle nás na prvú hodinu: preklad z AJ do FJ. Všetko v poriadku prebehne, spolužiaci nezazerajú, profka je neskutočne milá a ja odchádzam zo školy s dobrým pocitom: to nie je až také zlé, mať jednu hodinu v pondelok a aj to o pol 11tej. O chvíľu však prichádza šok: C.R.O.U.S., čiže office, ktorý má na starosti ubytovanie na intrákoch je uzatvorený celý týždeň. S dlhým nosom a To-do listom, z ktorého sme si toho zatiaľ veľa nevyčiarkli sa motáme celý deň po meste, dúfajúc, že niečo ešte vybavíme. Večer máme ďalšie rande kvôli bývaniu (na ktoré padol už prvý francúzsky kredit). Objavíme však len studený nezariadený bytisko za milión éčok (starý žid so zlým dôchodkom) a dokonalé bývanie za trochu menej, ktoré je však dostupné iba na necelý mesiac a to iba pre jednu osobu. Takže sa vraciame zase do našeho milovaného hostela, platíme smutne ďalšie noci, konverzujeme s novým recepčným (bez kožených nohavíc, ale s drevorubačskou košeľou a najúprimnejším úsmevom, aký som tu zatiaľ videla) a browsujeme. Dobrú noc!

*

A: Ako sa volá ta profesorka na preklade?

Z: nejaká Milano, to bude talianka!

(Pozn.: slová Milano, Budapest, Ankara na rozvrhu nie sú mená vyučujúcich, ale názvy učební)

Prvé hodiny v Strasbourgu

Voila, zvládli sme to skoro na jednotku, ak nerátam nešťastný výber sedadiel v autobuse (všetci sedeli po jednom, iba ja s Antoniom pokope, takže po dvanástich hodinách som mala polku tela omrznutú a druhú polku ochrnutú od neustáleho hľadania vhodnej polohy na poskladanie tela) a ukričanú černošku, ktorá prevrátila celý autobus hore nohami, keď do neho ako jediná nastúpila o druhej ráno niekde v temnom Nemecku.






Prvé dojmy z ranného Strasbourgu prekročili moje očakávania: na zástavke sa nám ochotne prihovoril chlapík, či nepotrebujeme pomoc. Či sme vyzerali príliš zúfalí s tou mapou a veľkými kuframi, alebo si chcel iba pokecať o siedmej ráno na prázdnej zástavke L´homme de fer, to už nezistím. Jedno je však isté: od prvého momentu mi bolo jasné že les strasbourgeois, čiže štrasburgčania (pridávam do zoznamu krkolomných výrazov) majú zatiaľ iba tú milú, prívetivú a ochotnú stránku, s ktorou sa dúfam ešte niekedy stretnem. Černoch na recepcii hostela v kožených nohaviciach iba potvrdil toto moje pozorovanie a zatiaľ vyvrátil jednu nevyhnutnú pravdu: všetci nosia Levi´s-ky a čierny kabátik s intelektuálnym šálom Hermes, či Louis Vuitton. Ešte niečo majú všetci francúzi spoločné: chodia na bicykli všade, kde je to len trochu možné, čo napokon nie je žiaden problém, kedže mesto je jednoznačne bike-friendly (túto informáciu určite ocení tatko, takže s prvým teplým dňom si požičiavam bicykel, aby som ho nesklamala, ako budúci člen športového hnutia Taliban :-)



Keď človek nespí, má to jednu výhodu - má zrazu toľko času, že nevie čo s ním. A tak sme doobeda stihli ešte pozrieť si potenciálne bývanie vo veľmi peknej štvrti, blízko pri Rade Európy a prešli sme sa po meste, ktoré ma úplne očarilo. Spať ale k bývaniu. Ako Erasmus študent to máte vo svete ťažké - intráky sú určené hlavne pre domácich a spolubývanie je zase pridrahé. Podarilo sa nám nájsť dve krásne izbičky v malom domčeku pri trhu, 10 minút od školy pešo, jednoducho ideálne podmienky. Až na tú sprchu v kuchyni. Na druhej strane má to aj svoje výhody: môžete si robiť palacinky na dvojplatničke nahí a keď ich dopečiete, môžete rovno vhupsnúť do sprchy. Pozor na popáleniny! Ako sa to však rieši, keď sa chcú ostatní spolubývajúci osprchovať, či navariť sme sa radšej ani nepýtali, lebo to vôbec nestojí za to. Takže hľadáme ďalej a vy držte palce.. aj keď černoch v kožených nohaviciach je lákavý, predsa len domáca pohodička so sprchou (v kúpeľni) je asi lákavejšia.

Bienvenue Strasbourg, Bratislava au revoir!

Nasledujúce mesiace sa bude Zittka tešiť, nadávať, študovať, pišťať, zabávať, variť, tancovať, smiať, plakať a hlavne písať v Štrasburgu. Tak rozhodol Google Fight a tety na študijnom.

Práca šľachtí

Nemám rád práci - nikdo ji nemá rád - mám však rád to, co je v ní - příležitost najít sama sebe.

> Joseph Conrad, Srdce v temnotě

Love

Those who have never fallen desperately in love with someone whom they have known for a long time may doubt whether this can occur.

> Iris Murdoch, The Black Prince