České tortilly v Slovane, pomýlené Pompeje a nešťastný Kevin

Dvaja mládenci v kupé vášnivo rozoberajú futbal, napriek hokejovému šialenstvu ktoré má o chvíľu vypuknúť v Bratislave. Jediný Slovan, ktorému fandím ja, je ten, ktorý ma práve vezie do krajiny knedlíkov. Je 22. Marca 2011 a ja sedím vo vlaku Bratislava - Praha. Ak všetko pôjde tak, ako má, zajtra si vystúpim na letisku v Holandsku, krajine ktorá práve hostí moju ďalšiu obľúbenú Erasmus kamarátku, Rumunku Lauru.
Úprimne sa teším. Alebo ako hovorí zakaždým Adela vo svojej show: veľmi sa teším.

Sedím si sám, v přeplneném kupé, Šimek a Grossman mi pri tom sekundujú. Tajomný hlas z reproduktora oznamuje, že v dnešnej nabídke jídelního vozu nám šéfkuchár ponúka pravé české domáce tortilly, podávané s čerstvou (instantní) kávou nebo pivem, podľa vlastného výberu.
Nemôžem sa nepousmiať nad myšlienkou jesť vo vlaku zaručene čerstvé české tortilly a rozmýšľam nad tým, či dnes šéfkuchár vstal výnimočne dobrou nohou z postele.

Ďalšia česká črta, ktorá ma zaujme je, že po príchode do pražského bytu sestry Danielky mi vrátnik obdivne dá kľúče od jej bytu a to bez zbytočných otázok. Po indickej večeri, zakončujem multi-kulti gurmánsky zážitok sledovaním Aj múdry schybí.

- Co sou to Pompeje?
- Ňáký kytky?
- Ne, to zní spíš jako zbytky jídla.

Som zjavne sama, kto má chuť cestovať do Eindhovenu a tak som v skorých ranných hodinách jediný ranovstaj, ktorý nedobrovoľne popíja české piccolo za 200 kč a nadáva si, že toľko nestojí ani na palube toho najlowcostovejšieho lietadla.

Konečne sedím v lietadle a nedočkavo sledujem, čo nám zas oznámi Kevin. Pre tých, ktorí náhodou nevedia, kto je Kevin Scroo, niekedy skracovaný na Kevin Croo, láskavo si naštudujte túto verejnú figúru, ktorá zasahuje do našich bezvýznamných životov.

Na palube sa niečo deje. "Kevin Croo is conflicted." Kevin sa, na rozdiel od jeho českého kolegu z Českých dráh dobre nevyspal a vyvoláva paniku. Kevin je nesvoj, lebo sa v letiskovom autobuse našiel zabudnutý čierny batoh, ku ktorému sa nikto nehlási. Zhrozenie z prípadného zneškodnenia ilegálnej batožiny vystrieda nadšenie cestujúcich, ktorým je odhalená Kevinova identita. Pre tento let je Kevinom istý Roberto Kuman. Život Kevina v kabíne je osamelý a preto nečudo, že má chuť sa rozprávať s cestujúcimi. Dozvedáme sa všeličo o živote v Eindhovene aj o meteorologických podmienkach.

Po pristátí lietadla, ktoré zručne Kevin zmanévroval na pristávaciu plochu, sa mi prihovára postarší holanďan a pod zámienkou, či nepotrebujem pomoc s batožinou sa snaží nadviazať kontakt. Aj on je asi ako Kevin a nemá sa s kým rozprávať, až kým ho nezdrapí manželka a neukončí toto roztatárenie jedného šesdesiatnika.

Radostne sa zvítam s Laurou, ktorá ma berie na industriálnu vlakovú stanicu v Eindhovene a až keď sedíme v ich krásnom domčeku so záhradkou v Tilburgu a jeme takýto obed, uvedomím si, že mi to cestovanie za to naozaj stálo.

Turkish Delight: Journey

Po dlhej dobe aktualizujem môj skromný blog, tentokrát so zopár postrehmi z Turecka, kam som sa vybrala na pár dní za kamarátkou z Erazmu.

Lietadlo SkyEurope mi malo odletieť 26. augusta o 23:00. Odletelo 27. augusta o jednej hodine v noci. Nebyť môjho prehrávača, rozčúlenie z toho, že musím SkyEurope platiť ešte aj za moju 10kg batožinu, ktorá spĺňala všetky kritériá bezpečného cestovania, by trvalo ešte doteraz. Po pristátí na letisku Sabiha Gokcen v Istanbule som prešla vízovou kontrolou a cez colnicu, kde na mňa veľavýznamne žmurkol mladý úradník „Welcome to Turkey Zuzanna“ som zamierila na autobusovú zástavku, kde ma ovalil sladký, trochu ťažký, ale nie až tak horúci turecký vzduch. Busy Havaş sú tiché, čisté, plne klimatizované a tak neskutočne pohodlné, že som sa musela premáhať aby som zástavku na Taksim Square (už v ázijskej časti) neprespala. Našťastie, rovno na námestí ma čakal kamarát Ozhan so svojím spolubývajúcim, ktorí ma razantne naložili do taxíka („taksi“) a taxikár sa len tak natriasal od smiechu, keď si to šinul 80tkou kolmým kopcom rovno hore istanbulskými nočnými uličkami. U Ozhana som už mala pripravenú izbu, čisté prádlo a osviežujúcu sprchu. „Oh god, we almost died from cleaning up this mess before your arrival!“. Mimochodom, v živote som snáď väčší bordel nevidela a to dokonca ani keď som si neupratovala systematicky 3 týždne na intráku vo Francúzsku. 

Chalani si zatiaľ otvorili ďalšie pivo (bolo predsa iba pol 6 ráno ich času) a nanútili mi čipsy a Limoncello, čo je hrôzostrašne sladká citrónovica. Môj žalúdok sa veľmi nepotešil, ale na naliehanie som si dala za náprstok zlovestne vyzerajúcej tekutiny, vraviac si, že ma to akurát tak vydezinfikuje. 

To sa ukázalo samozrejme na druhý deň ako veľmi nešťastné riešenie, lebo po Ozhanových raňajkách (omeleta s paradajkami a nakrájanou štipľavou paprikou „Wtf, the gypsy told me it was sweet!“ a štipľavou salámou) som radostne trielila na WC. 


Nebudem Vás trápiť detailmi, výdatná dávka Smecty a čierneho uhlia mi dúfam pomôžu prežiť deň. Čaká ma totiž 9hodinová cesta s 2 prestávkami v autobuse bez WC na juhozápad Turecka do Izmiru. A každý človek s trochou súdnosti vie, že cestovať s cestovnou horúčkou sa neopláca.

Na prvý pohľad dokonalý autobus s klimatizáciou, wifi, TV a profesionálnym stewardom má iba jednu chybu. Klimatizácia sa nedá vypnúť, iba nasmerovať na spolusediaceho, TV ma 15 kanálov, z čoho je 0 anglických (hádajte koľko tureckých), wifi sa dá použiť iba ak mám na to zariadenie (tentokrát priznávam moju nedbanlivosť pri balení dovolenkového kufra, notebook sa tam jednoducho nezmestil... ale to PSP by sa zišlo, že Jurij!) a profesionálny steward nevie ani slovko po anglicky. Takže mi nanútil nejaké jedlo a ja pevne verím, že neumriem. Apropo jedlo. Sedím si v autobuse ešte iba 2 hodiny a už som dostala 2x: neidentifikovateľný ovocný jogurtový nápoj, mini bábovčičku, cukríky, vodu v kelímku, utierku na vyčistenie rúk.

Prvá zástavka na trajekte je za mnou. Čajky, Turci posedávajúci pri svojich autách, turecké šliapacie záchody, rozvírené more a nákladné lode na obzore ma ešte nikdy tak nepotešili.

Moja drahá maličkosť je zjavne jediná cudzinka v celom autobuse, pretože pri výmene šoférov a stewardov sa mi dostalo nečakanej pozornosti. Na zástavke v Burse ma zobudil steward a prikázal mi: „You go walk, in Bursa!“ Kde to sme? „Nineteen, nineteen bus!“ Neskôr som pochopila, že to znamená prestávku na stanici v Burse a vrátiť sa treba o 18h (niekto si nezopakoval číslovky). S chuťou som schrúmala miniMaces v cestovnom balení a teraz mám na výber: pozerať Taxi Taxi (po turecky samozrejme: Taksi Taksi), alebo ísť zase spať. Slnko na oblohe je nízko, autobus sa už skoro vyprázdnil (odišla už aj moja spolucestujúca, ktorá na otázku, či hovorí po anglicky, plynulo a rozvitou vetou odpovedala záporne a spresnila, že vie iba po nemecky) Ach ja.

Nový 150cm letuško mi podáva v plastových rukaviciach pohár vody a naučene opakuje: „Vátr, vátr, su, su?“ Vy by ste mu odolali?

Francúzske absurdnosti II.

Jedno poobedie, pri prechádzke na námestí Kléber (je úplne rovnaké ako naše Hlavné, až na monumentálne Galeries Lafayette, ktoré my nikdy mať nebudeme) sa ma opýtal bezdomovec v lososovom polo tričku:

"Slečna, nedali by ste mi vaše nohavice?"

Chcela som mu dať pár centov, za to, že vtipne mával rukami v polo tričku ako kačica, ale ušla som s pocitom, že ani bezdomovci tu nemôžu byť ako všade inde na svete: úbohí otrhaní chlapíci, čo si pýtajú (iba) na jedlo (čiže na čučo).

Testiculos, múzeum a šibnuté poľky

Nič nezahreje lepšie ako obed v jedálni, hlavne keď ste chudobný študent a máte v chladničke už iba 1 jogurt a zosušený ľadový šalát. A nič nepoteší viac ako nedeľný obed s kamarátmi a tak som hneď po prvej Brunovej vete "Testiculos habet et bene pendentes" vedela, že tento víkend sa začal dobre a ešte lepšie sa aj skončí. Kto mi nerozumie, nech sa naučí po latinsky, alebo viac číta pánsky časopis Maxim, kde sa naučí rozlíšiť, či je Pápež stopercentný muž. :) Musím podotknúť, že sa neoplatí túto vetu vyslovovať príliš hlasno na verejnosti, hlavne nie v jedálni, kde minimálne polka študentov ovláda latinčinu. Je to zaujímavý spôsob, ako sa dať s nejedným francúzom do reči.

U nás chudobných študentov má prvá nedeľa v mesiaci (okrem vreckového) aj iný význam: vstupy do múzeí a iných kultúrnych pamiatok sú zadarmo, takže by bolo hriechom zostať doma a nevymrznúť v štrasburgských uličkách. Už v jedálni na Brunove Testiculos habet zareagovali kamarátky poľky a tak som sa spoznala s dvoma osobami, ktoré označujem slovom "šarmantne šibnutá" v priečinku smejem-sa-na-všetkom-čo-vidím. Tie nás rozosmievali pri výstupe na katedrálu Notre Dame (po vyše 300 schodoch hore a 300 dole vážne uvažujem o tom, či zajtra budem mať svalovicu), zaviedli nás do sympatickej malej kaviarničky a na koniec sme zablúdili aj do Musée d´art contemporain, čiže Múzea moderného umenia, kde by som nášho racionálneho právnika Bruna dostala inak asi len veľmi ťažko.


Áno, je pravda, že moderné umenie sa dá chápať iba naozaj ťažko (napokon, ktoré iné umenie nie?), ale medzi čistobielymi stenami, prípadne čudesnými sochami sa našlo aj zopár zaujímavých kúskov:



















Prichádzam domov uzimená, unavená, ale s príjemným pocitom z pekne stráveného dňa, ktorý mi dúfam ešte chvíľu vydrží, kým sa pustím do prekladu textu o čínskych tradičných príbytkoch (ach!)

Tlmočenie je ako tanec

„Tlmočenie je ako tanec, treba vedieť správne dýchať a piť dostatok tekutín.“ S týmito slovami nás zaujal chlapík na úvode do tlmočenia, keď sme nechápavo pozerali na to, ako si skúša pár tanečných krokov. Kurz o ôsmej ráno (inak začíname vždy prezieravo na obed, aby sme mohli vyspať) je absolútny zabiják, čo znásobuje ešte aj pocit, že sa tam nachádzate akoby omylom. Ďalší kurz je presným opakom – malý vitálny aziat-starúšik, čo rozhadzuje nadšene rukami pri každom novom lingvistickom termíne ma dostal hneď na prvý šup. Keď sa Monsieur Dchicha (výslovnosť doteraz nezistená) dozvedel, že nemáme ubytovanie a Erasmus koordinátor si dovolenkuje v Paríži, prevrátil celú školu hore nohami a poslal nás k Madame Szuzsmann (čítaj Šušman:), ktorá na nás už čakala s dobrou správou – pridelili nám intrák. Aj keď budeme obaja na opačných koncoch mesta, čiže aj nielen ďaleko od školy, ale aj od seba, má to určite aj svoje nepopierateľné výhody (tie som najprv nevidela, takže sa ospravedlňujem všetkým za moje nešťastné telefonáty a správy). Kľúč od izby už mám a dnes mám v pláne akciu „Ikea – kúp všetko, čo ti izbu zútulní“, takže potom príde na rad aj fotodokumentácia. Okrem interpretácie a lingvistiky som mala ešte jeden zaujímavý predmet – preklad z FJ do AJ s neuveriteľne vtipným chlapíkom menom Peter Gaffson, ktorý s veľkým šarmom popiera tvrdenie, že Angličania sú nudní. Celé dve hodiny som sa smiala ako bláznivá, až ma brucho bolelo.
Dnes spím posledný krát v hosteli a od zajtra je zo mňa mravec na intráku s číslom izby 1176. Au revoir.

Parlament pri západe slnka, 5 min. od môjho intráku.

Budem bezdomovec?

Sedím si v lobby hostela, pijem horúcu čokoládu a počúvam afektovanú angličtinu asi desiatich austrálskych gymnastiek (je možné, že robia úplne iný šport, nepočúvam cudzie rozhovory zase až tak pozorne), ktoré rozoberajú nákupy v Paríži. V pozadí vedľa automatu na kávu sedí sympatický chlapík s manželkou, hrá na bandjo a konečne mám pocit, že všetko je v poriadku.

Dnešný deň sa začal celkom ideálne. Pomocník v kuchyni mi už automaticky nalieva café au lait a ja si automaticky beriem croissant a jogurt, keďže toto sú kontinentálne raňajky. Už sa teším, keď si budem mocť dať na raňajky čokoľvek, napríklad špecialitu čo-dom-dal (opekané zemiaky s praženicou, hmm?:-). Zatiaľ môžem byť rada, že sa vôbec dostanem k akýmkoľvek raňajkám. Pomaly sa vyberáme do školy, neveľkej sivo-žltej budovy, ktorá sa skrýva za obrovskou fakultou práva, kde to, ako povedal Antonio, až príliš smrdí intelektualizmom (a tradíciami, dodávam ja). Ale Brunovi, nášmu kamarátovi, čo všetko rieši úspešne svojím šarmom ("Ja mám pocit, že mi vôbec nerozumejú, tí francúzi! Prečo sa nehovorí na celom svete po anglicky?") to zjavne neprekáža.

ITIRI, čiže Inštitút prekladateľstva, tlmočníctva a medzinárodných vzťahov sa zmestí na jedno poschodie aj so sekretariátom, učebňami* a kopírovacou mašinou. Zodpovedný Erasmus koordinátor si asi predĺžil víkend a tak nám teta sekretárka strčí do ruky papier s predmetmi a pošle nás na prvú hodinu: preklad z AJ do FJ. Všetko v poriadku prebehne, spolužiaci nezazerajú, profka je neskutočne milá a ja odchádzam zo školy s dobrým pocitom: to nie je až také zlé, mať jednu hodinu v pondelok a aj to o pol 11tej. O chvíľu však prichádza šok: C.R.O.U.S., čiže office, ktorý má na starosti ubytovanie na intrákoch je uzatvorený celý týždeň. S dlhým nosom a To-do listom, z ktorého sme si toho zatiaľ veľa nevyčiarkli sa motáme celý deň po meste, dúfajúc, že niečo ešte vybavíme. Večer máme ďalšie rande kvôli bývaniu (na ktoré padol už prvý francúzsky kredit). Objavíme však len studený nezariadený bytisko za milión éčok (starý žid so zlým dôchodkom) a dokonalé bývanie za trochu menej, ktoré je však dostupné iba na necelý mesiac a to iba pre jednu osobu. Takže sa vraciame zase do našeho milovaného hostela, platíme smutne ďalšie noci, konverzujeme s novým recepčným (bez kožených nohavíc, ale s drevorubačskou košeľou a najúprimnejším úsmevom, aký som tu zatiaľ videla) a browsujeme. Dobrú noc!

*

A: Ako sa volá ta profesorka na preklade?

Z: nejaká Milano, to bude talianka!

(Pozn.: slová Milano, Budapest, Ankara na rozvrhu nie sú mená vyučujúcich, ale názvy učební)

Prvé hodiny v Strasbourgu

Voila, zvládli sme to skoro na jednotku, ak nerátam nešťastný výber sedadiel v autobuse (všetci sedeli po jednom, iba ja s Antoniom pokope, takže po dvanástich hodinách som mala polku tela omrznutú a druhú polku ochrnutú od neustáleho hľadania vhodnej polohy na poskladanie tela) a ukričanú černošku, ktorá prevrátila celý autobus hore nohami, keď do neho ako jediná nastúpila o druhej ráno niekde v temnom Nemecku.






Prvé dojmy z ranného Strasbourgu prekročili moje očakávania: na zástavke sa nám ochotne prihovoril chlapík, či nepotrebujeme pomoc. Či sme vyzerali príliš zúfalí s tou mapou a veľkými kuframi, alebo si chcel iba pokecať o siedmej ráno na prázdnej zástavke L´homme de fer, to už nezistím. Jedno je však isté: od prvého momentu mi bolo jasné že les strasbourgeois, čiže štrasburgčania (pridávam do zoznamu krkolomných výrazov) majú zatiaľ iba tú milú, prívetivú a ochotnú stránku, s ktorou sa dúfam ešte niekedy stretnem. Černoch na recepcii hostela v kožených nohaviciach iba potvrdil toto moje pozorovanie a zatiaľ vyvrátil jednu nevyhnutnú pravdu: všetci nosia Levi´s-ky a čierny kabátik s intelektuálnym šálom Hermes, či Louis Vuitton. Ešte niečo majú všetci francúzi spoločné: chodia na bicykli všade, kde je to len trochu možné, čo napokon nie je žiaden problém, kedže mesto je jednoznačne bike-friendly (túto informáciu určite ocení tatko, takže s prvým teplým dňom si požičiavam bicykel, aby som ho nesklamala, ako budúci člen športového hnutia Taliban :-)



Keď človek nespí, má to jednu výhodu - má zrazu toľko času, že nevie čo s ním. A tak sme doobeda stihli ešte pozrieť si potenciálne bývanie vo veľmi peknej štvrti, blízko pri Rade Európy a prešli sme sa po meste, ktoré ma úplne očarilo. Spať ale k bývaniu. Ako Erasmus študent to máte vo svete ťažké - intráky sú určené hlavne pre domácich a spolubývanie je zase pridrahé. Podarilo sa nám nájsť dve krásne izbičky v malom domčeku pri trhu, 10 minút od školy pešo, jednoducho ideálne podmienky. Až na tú sprchu v kuchyni. Na druhej strane má to aj svoje výhody: môžete si robiť palacinky na dvojplatničke nahí a keď ich dopečiete, môžete rovno vhupsnúť do sprchy. Pozor na popáleniny! Ako sa to však rieši, keď sa chcú ostatní spolubývajúci osprchovať, či navariť sme sa radšej ani nepýtali, lebo to vôbec nestojí za to. Takže hľadáme ďalej a vy držte palce.. aj keď černoch v kožených nohaviciach je lákavý, predsa len domáca pohodička so sprchou (v kúpeľni) je asi lákavejšia.