Turkish Delight: Journey

Po dlhej dobe aktualizujem môj skromný blog, tentokrát so zopár postrehmi z Turecka, kam som sa vybrala na pár dní za kamarátkou z Erazmu.

Lietadlo SkyEurope mi malo odletieť 26. augusta o 23:00. Odletelo 27. augusta o jednej hodine v noci. Nebyť môjho prehrávača, rozčúlenie z toho, že musím SkyEurope platiť ešte aj za moju 10kg batožinu, ktorá spĺňala všetky kritériá bezpečného cestovania, by trvalo ešte doteraz. Po pristátí na letisku Sabiha Gokcen v Istanbule som prešla vízovou kontrolou a cez colnicu, kde na mňa veľavýznamne žmurkol mladý úradník „Welcome to Turkey Zuzanna“ som zamierila na autobusovú zástavku, kde ma ovalil sladký, trochu ťažký, ale nie až tak horúci turecký vzduch. Busy Havaş sú tiché, čisté, plne klimatizované a tak neskutočne pohodlné, že som sa musela premáhať aby som zástavku na Taksim Square (už v ázijskej časti) neprespala. Našťastie, rovno na námestí ma čakal kamarát Ozhan so svojím spolubývajúcim, ktorí ma razantne naložili do taxíka („taksi“) a taxikár sa len tak natriasal od smiechu, keď si to šinul 80tkou kolmým kopcom rovno hore istanbulskými nočnými uličkami. U Ozhana som už mala pripravenú izbu, čisté prádlo a osviežujúcu sprchu. „Oh god, we almost died from cleaning up this mess before your arrival!“. Mimochodom, v živote som snáď väčší bordel nevidela a to dokonca ani keď som si neupratovala systematicky 3 týždne na intráku vo Francúzsku. 

Chalani si zatiaľ otvorili ďalšie pivo (bolo predsa iba pol 6 ráno ich času) a nanútili mi čipsy a Limoncello, čo je hrôzostrašne sladká citrónovica. Môj žalúdok sa veľmi nepotešil, ale na naliehanie som si dala za náprstok zlovestne vyzerajúcej tekutiny, vraviac si, že ma to akurát tak vydezinfikuje. 

To sa ukázalo samozrejme na druhý deň ako veľmi nešťastné riešenie, lebo po Ozhanových raňajkách (omeleta s paradajkami a nakrájanou štipľavou paprikou „Wtf, the gypsy told me it was sweet!“ a štipľavou salámou) som radostne trielila na WC. 


Nebudem Vás trápiť detailmi, výdatná dávka Smecty a čierneho uhlia mi dúfam pomôžu prežiť deň. Čaká ma totiž 9hodinová cesta s 2 prestávkami v autobuse bez WC na juhozápad Turecka do Izmiru. A každý človek s trochou súdnosti vie, že cestovať s cestovnou horúčkou sa neopláca.

Na prvý pohľad dokonalý autobus s klimatizáciou, wifi, TV a profesionálnym stewardom má iba jednu chybu. Klimatizácia sa nedá vypnúť, iba nasmerovať na spolusediaceho, TV ma 15 kanálov, z čoho je 0 anglických (hádajte koľko tureckých), wifi sa dá použiť iba ak mám na to zariadenie (tentokrát priznávam moju nedbanlivosť pri balení dovolenkového kufra, notebook sa tam jednoducho nezmestil... ale to PSP by sa zišlo, že Jurij!) a profesionálny steward nevie ani slovko po anglicky. Takže mi nanútil nejaké jedlo a ja pevne verím, že neumriem. Apropo jedlo. Sedím si v autobuse ešte iba 2 hodiny a už som dostala 2x: neidentifikovateľný ovocný jogurtový nápoj, mini bábovčičku, cukríky, vodu v kelímku, utierku na vyčistenie rúk.

Prvá zástavka na trajekte je za mnou. Čajky, Turci posedávajúci pri svojich autách, turecké šliapacie záchody, rozvírené more a nákladné lode na obzore ma ešte nikdy tak nepotešili.

Moja drahá maličkosť je zjavne jediná cudzinka v celom autobuse, pretože pri výmene šoférov a stewardov sa mi dostalo nečakanej pozornosti. Na zástavke v Burse ma zobudil steward a prikázal mi: „You go walk, in Bursa!“ Kde to sme? „Nineteen, nineteen bus!“ Neskôr som pochopila, že to znamená prestávku na stanici v Burse a vrátiť sa treba o 18h (niekto si nezopakoval číslovky). S chuťou som schrúmala miniMaces v cestovnom balení a teraz mám na výber: pozerať Taxi Taxi (po turecky samozrejme: Taksi Taksi), alebo ísť zase spať. Slnko na oblohe je nízko, autobus sa už skoro vyprázdnil (odišla už aj moja spolucestujúca, ktorá na otázku, či hovorí po anglicky, plynulo a rozvitou vetou odpovedala záporne a spresnila, že vie iba po nemecky) Ach ja.

Nový 150cm letuško mi podáva v plastových rukaviciach pohár vody a naučene opakuje: „Vátr, vátr, su, su?“ Vy by ste mu odolali?