Budem bezdomovec?

Sedím si v lobby hostela, pijem horúcu čokoládu a počúvam afektovanú angličtinu asi desiatich austrálskych gymnastiek (je možné, že robia úplne iný šport, nepočúvam cudzie rozhovory zase až tak pozorne), ktoré rozoberajú nákupy v Paríži. V pozadí vedľa automatu na kávu sedí sympatický chlapík s manželkou, hrá na bandjo a konečne mám pocit, že všetko je v poriadku.

Dnešný deň sa začal celkom ideálne. Pomocník v kuchyni mi už automaticky nalieva café au lait a ja si automaticky beriem croissant a jogurt, keďže toto sú kontinentálne raňajky. Už sa teším, keď si budem mocť dať na raňajky čokoľvek, napríklad špecialitu čo-dom-dal (opekané zemiaky s praženicou, hmm?:-). Zatiaľ môžem byť rada, že sa vôbec dostanem k akýmkoľvek raňajkám. Pomaly sa vyberáme do školy, neveľkej sivo-žltej budovy, ktorá sa skrýva za obrovskou fakultou práva, kde to, ako povedal Antonio, až príliš smrdí intelektualizmom (a tradíciami, dodávam ja). Ale Brunovi, nášmu kamarátovi, čo všetko rieši úspešne svojím šarmom ("Ja mám pocit, že mi vôbec nerozumejú, tí francúzi! Prečo sa nehovorí na celom svete po anglicky?") to zjavne neprekáža.

ITIRI, čiže Inštitút prekladateľstva, tlmočníctva a medzinárodných vzťahov sa zmestí na jedno poschodie aj so sekretariátom, učebňami* a kopírovacou mašinou. Zodpovedný Erasmus koordinátor si asi predĺžil víkend a tak nám teta sekretárka strčí do ruky papier s predmetmi a pošle nás na prvú hodinu: preklad z AJ do FJ. Všetko v poriadku prebehne, spolužiaci nezazerajú, profka je neskutočne milá a ja odchádzam zo školy s dobrým pocitom: to nie je až také zlé, mať jednu hodinu v pondelok a aj to o pol 11tej. O chvíľu však prichádza šok: C.R.O.U.S., čiže office, ktorý má na starosti ubytovanie na intrákoch je uzatvorený celý týždeň. S dlhým nosom a To-do listom, z ktorého sme si toho zatiaľ veľa nevyčiarkli sa motáme celý deň po meste, dúfajúc, že niečo ešte vybavíme. Večer máme ďalšie rande kvôli bývaniu (na ktoré padol už prvý francúzsky kredit). Objavíme však len studený nezariadený bytisko za milión éčok (starý žid so zlým dôchodkom) a dokonalé bývanie za trochu menej, ktoré je však dostupné iba na necelý mesiac a to iba pre jednu osobu. Takže sa vraciame zase do našeho milovaného hostela, platíme smutne ďalšie noci, konverzujeme s novým recepčným (bez kožených nohavíc, ale s drevorubačskou košeľou a najúprimnejším úsmevom, aký som tu zatiaľ videla) a browsujeme. Dobrú noc!

*

A: Ako sa volá ta profesorka na preklade?

Z: nejaká Milano, to bude talianka!

(Pozn.: slová Milano, Budapest, Ankara na rozvrhu nie sú mená vyučujúcich, ale názvy učební)